Keď jej rovesníčky riešili diskotéky a chalanov, ona prišla o zrak. Na osud sa však nehnevá. Veď jej dal milujúceho manžela, zdravú dcérku a dar tvoriť krásne sochy. Stretnutie s ňou vám okamžite zlepší náladu. Marianna Machalová – Jánošíková (40) je veselá, usmiata a optimisticky naladená osôbka. Vôbec nemáte pocit, že vás jej nezábudkové oči nevnímajú. Nevyzerá ani na to, že sa jej telo postupne rozpadáva. Autoimúnnym ochorením kĺbov trpí od narodenia. Jej organizmus bojuje sám so sebou. „Našťastie, nasadili mi najlepšiu dostupnú liečbu a tá mi zaberá. A niektoré kĺby a kosti sa dajú vymeniť,“ vysvetľuje so samozrejmosťou v hlase.
Videla len tmu
Mariannina zvláštna choroba zapríčinila, že v dvadsiatich dvoch rokoch definitívne prišla o zrak. Lekári jej to predpovedali, ale ona stále dúfala, že sa pomýlili. Až raz sa jej zakrvavil pohľad a potom už videla len tmu… „Pripravovala som sa na to, chodila som do špeciálnej školy, no aj tak to bolo ťažké. Dovtedy som nepoznala žiadnych nevidiacich, netušila som, ako fungujú. Bola som v tom, že ma už nič v živote nečaká. Postupne som si dávala malé ciele, ktoré som zdolávala. Najskôr som sama zišla po schodoch, potom som sa naučila variť, chodiť von, upratať si izbu… Začala som chodiť na arteterapiu a pomocou hliny sa mi život opäť ukázal v tvaroch a farbách, aké som si pamätala. Vďaka modelovaniu som sa znovu dostala do reálneho sveta.“
Dojímajú a inšpirujú Jej sochy sú precíznejšie ako mnoho iných, ktoré vytvorili vidiaci sochári. Modelovať len na základe hmatu je však oveľa zdĺhavejšie. Jedna socha trvá celé týždne až mesiace. Tesne pred dokončením každé dielko rozreže, časť vydlabe a vloží doň dve malé hlinené srdiečka. Je to zaklínadlo, aby socha nikdy nebola osamelá. Marianna sa pri tvorbe inšpiruje len a len svojimi pocitmi, ktoré sú raz pozitívne, inokedy negatívne. „Ako u každého človeka. Možno aj preto sa s nimi ľudia vedia stotožniť. Hoci, sama sa niekedy čudujem, prečo si ich kupujú, keď ja sa len tak hrajkám,“ hovorí skromne. Občas ju prenasledujú pochybnosti o tom, či si ľudia nekupujú jej diela len z ľútosti. No hneď ich zaženie. „To, že som slepá k tomu patrí, jedno s druhým súvisí. Niektorí mi hovoria, že ich moje sochy dojali až k slzám, iní mi ďakujú, že som ich inšpirovala a môj príbeh im pomohol vyrovnať sa s vlastným ťažkým osudom.“ Sochy sú jej súčasťou, preto bolo spočiatku ťažké vzdať sa ich. Po narodení dnes dvojročnej Elišky však nemala na výber. Bolo treba prispieť do rodinného rozpočtu. „Manžel s ňou ostal na materskej, tak som teraz živiteľkou rodiny ja. Nechcela som sochy predávať, lebo ich mám všetky rada, ale na druhej strane ma teší, že ich ľudia chcú.“ S každým, kto si kúpi jej výtvor, ostáva v spojení a tak sa okruh jej priateľov stále rozširuje.
Pamätá si jeho oči Jej kráľovstvo je v podkrovnej izbičke, kde má svoj ateliér. Hotové sochy potom vypaľuje v peci v pivnici. Postavil jej ju manžel Peter. „Veľmi mi pomáha. Vypaľuje sochy a prenáša ich, kam treba. Často mi nadáva, že sú príliš ťažké a veľké, ale ja sa nechcem obmedzovať,“ smeje sa mladá žena. S manželom žijú priam idylicky už deväť rokov. V jeho domove vo Valašskom Meziříčí našla rodená Michalovčanka ten svoj. No osud sa s ich láskou najskôr zahrával. „Zoznámili sme sa na liečení v Tatrách, ja som mala sedemnásť a Peter devätnásť. Boli sme dobrá partia, ráno sme chodili do lesa po vodu z prameňa. Ostatných to po čase prestalo baviť a tak sme ostali len my dvaja. Vtedy som si všimla, že má pekné oči. Pamätám si ich doteraz,“ zasníva sa. Po liečení si ešte pol roka písali, ale nakoniec kontakt prerušili. Odhovorila ich rodina a známi, vraj sú ešte mladí, navyše Marianna bola vážne chorá. Nikdy však na seba nezabudli. Po štrnástich rokoch jej Peter zavolal. „Našiel si ma na internete. Písali o mne ako o žene roka. Dozvedel sa, že robím sochy a že vôbec nevidím. Bál sa, ale neodradilo to.“ Marianna mala viacero vzťahov, ale žiadny z nich nebol ten pravý. Povedala si, že radšej bude sama. „A vtedy sa ozval Peter. Priznám sa, že keď som po takom dlhom čase počula jeho hlas, aj som si od šťastia zatancovala,“ smeje sa. Zamilovali sa a onedlho bola svadba. Vytúžené dieťatko si urobili napriek všetkým zákazom a výstrahám lekárov. „Postavila som si hlavu. Hoci ma všetci strašili, Eliška je krásna, zdravá a robí nám veľkú radosť. Niekedy sa samej seba pýtam, či som dobrá mama, keď jej nečítam rozprávky a nechodievam s ňou na prechádzky. Ale asi by som nemala takto rozmýšľať.“ Dcérku sa snažila stvárniť do hliny. Tri mesiace pracovala na soche, no nakoniec ju zničila. „Zistila som, že to nejde. Niečo také pekné sa vymodelovať nedá…“ Katka Rosinova, EMMA, február 2013
