Ztráta zraku

Strata zraku prichádzala postupne, učila som sa viac spoliehať na hmat a sluch. Keď som sa jedného dňa ocitla v tme, nebola som nepripravená. Absolvovala som výcvik v rehabilitačnom stredisku. Tam so zistila, že aj nevidiaci môžu viesť plnohodnotný život ak o to stoja. Dá sa žiť aj tak, že keď som nevidiaca nič nemusím, alebo nemôžem, všetci mi pomáhajte. Ja so svojím životom urobím to najlepšie čo môžem. Moja rodina, rodičia a brat ma v tom podporovali a boli mi veľmi nápomocní. Mama mi dala do rúk hlinu a ja, ponoriac do nej ruky som zabudla na celý svet. Zrazu som mohla svoje myšlienky zhmotniť. Vo svete vidiacich som sa v tom čase cítila pomerne neisto, ale pomocou hliny so si ako by tehlou po tehle vybudovala múr, potom dom – hrad . Nie ako izoláciu, ale zázemie, istotu , kde som mohla pozývať aj iných.