Slovenka 26/2004 Svatba

Slovenka 26/2004 Osudy – LUDIA MEDZI NAMI Nevidiaca sochárka našla svoju lásku Pripravila: LUDMILA GRODOVSKÁ Má neuveriteľne drobné, štíhle a jemné prsty. Pozorujem, ako nimi skúma kvetinu, ktorú práve dostala od niektorého z hostí vernisáže. Sústredene preberie lístok po lístočku, ohmatá dužinatý hrboľatý stred, prejde prstami po chlpatej stonke, privonia… Na tvári sa jej rozleje náznak úsmevu, slnečnica zrejme patrí k jej obľúbeným kvetom. Vymodelovala ju z hliny aj na jednom z reliéfov, ktorý vystavuje na tejto výstave. Drobné štíhle prsty Marianny Machalovej-Jánošíkovej si všetko pamätajú, aj keď jej belasé oči už desať rokov nevidia. „Skúste zatvoriť oči a ohmatať sochy rukami. Na tejto výstave je dovolené dotýkať sa!“ zasmeje sa Marianna svojím hrkálkovým smiechom. „Budete možno prekvapení, tak ako som spočiatku bola aj ja že hmatom si detaily oveľa lepšie zapamätáte…“ V pôvabnom obchodíku Dora v centre Trenčína to vonia drevom, včelím voskom zo sviečok, bylinkami a hlinou. Veľa ľudí sa sem chodí pokochať a nadýchať prostej krásy drobnôstok od slovenských výrobcov. Dnes je tu tesno. V zadnej časti predajne sa otvára výstava dvoch nevidiacich keramikárok – Sone Zeliskovej z Dubnice nad Váhom a Marianny Machalovej-Jánošíkovej z Michaloviec. Prvá vystavuje hrnčeky a krčiažky točené na hrnčiarskom kruhu, druhá svoje hlinené sochy a reliéfy. Obe sršia smiechom a dobrou náladou, Soňa otvorila vernisáž hrou na gitaru a zaspievala vlastnú pesničku. Poznajú sa už osem rokov a s istou dávkou čierneho humoru hovoria, že si „padli do oka“ na jednom z kurzov, ktorý organizovala Únia nevidiacich a slabozrakých. Marianna stratila zrak len krátko pred tým a nebola s tým ešte celkom vyrovnaná. „Nekomunikovala som, stále som verila, že to je len niečo dočasné a budem opäť vidieť… Soňa ma vtiahla do veselšieho sveta. Existujeme spolu už osem rokov.“ „Je to výborné, lebo nevidíme navzájom svoje chyby, “ dopĺňa ju Soňa. Obe už niekoľkokrát spolu vystavovali, Soňa pozýva Mariannu do letných táborov, kde obe zaúčajú deti do práce s hlinou. Nedávno spolu vystavovali v Levoči i v Dubnici. Som veľmi šťastná Marianninmu pozvaniu do Trenčína sa nedalo odolať. Odvtedy, čo ju čitatelia Slovenky poctili titulom Žena roka 2001, sme sa nestretli a v jej živote sa veľa zmenilo. Najvýznamnejšia udalosť sa však odohrala len celkom nedávno: Marianna sa vydala! „Som veľmi Šťastná,“ napísala v pozvánke. Príbeh Marianny a Petra je hodný sfilmovania… Spoznali sa vo Vysokých Tatrách, keď mala sedemnásť a on devätnásť rokov. Obaja sa tam liečili po zápale očí. „Boli to nádherné, romantické dva mesiace. Túlali sme sa po lesoch, chodili po horách, prešli všetky potoky a občas som ho do niektorého aj strčila… Vstávali sme ráno o piatej a chodili rosou k studničke… Bola tam Studňa lásky, o ktorej sa hovorilo, že ak sa z nej dvaja napijú jeden druhému z dlaní, zostanú navždy spolu…“ Lenže Marianna sa vrátila domov do Michaloviec a Peter do moravského Valašského Meziŕíčí. Pol roka si písali, a potom sa Peter prišiel do Michaloviec rozlúčiť. Dal na rady triezvo uvažujúcich priateľov a rodiny sú ešte veľmi mladí, delí ich veľká vzdialenosť a Mariannino zdravie je veľmi krehké, možno stratí aj zrak… Trinásť rokov o sebe nepočuli. “ Celé roky som naňho myslela a každú svoju známosť som porovnávala s ním. Už nikdy som sa tak nezamilovala, “ rozpráva Marianna. „A potom jedného dňa pred Vianocami roku 2002 zazvonil u mňa telefón.“ Chodím po oblohe Peter sa práve rozišiel s priateľkou. Tiež sa počas tých rokov skúšal zamilovať, ale nikdy to už nebolo také ako vtedy v Tatrách rách… Sedel doma smutný a zrazu mu napadlo naťukať Mariannino meno do internetového vyhľadávača. Nevedel, či sa Marianna nevydala, či z nej nie je tučná matróna so štyrmi deťmi… Otvorili sa mu články zo Slovenky. Peter s úžasom zistil, že jeho prvá láska sa stala Ženou roka. Je stále slobodná, ale stratila zrak a robí sochy z hliny… V prvom momente ho pochytila strašná zlosť a v zúrivosti tresol o stenu mobil. Prečo sa také niečo muselo stať práve človeku, ktorého mal v živote najradšej?! Dva dni váhal, kým sa odhodlal zavolať. „Keď sa mi v telefóne predstavil, myslela som si, že si zo mňa niekto strieľa. Považovala som za kruté žartovanie, že sa niekto vydáva za človeka, na ktorého celý život myslím…“ Ale potom uverila a pol roka spolu komunikovali cez internet. Túžili po sebe a súčasne sa báli znovu zaľúbiť… Prvý krok urobil Peter. Čakal ju pri vlaku, keď prišla navštíviť ich spoločných priateľov na Moravu. „Ani on spočiatku nechcel záväzný vzťah. Bál sa, či sa bude vedieť o mňa postarať. No videl, že som sebestačná a veľmi rýchlo vhupol do môjho sveta. Hneď vedel, ako ma vodiť, automaticky mi popisuje veci okolo, podáva mi predmety do rúk. Ale nepreháňa to a vie, kedy ma môže nechať. Nie každý má pre to taký cit.“ Peter je športovec, venuje sa paraglídingu. Kým sa vznáša nad kopcami, Marianna so svojím vodiacim psom Brendou ho trpezlivo čakajú. Ale vraj sa chce aj ona pokúsiť vzlietnuť s ním. Veľa chodia na prechádzky do lesov. „A ja mám pritom pocit, že chodím po oblohe… Peter stále sleduje mraky a ustavične mi rozpráva, ako sa preskupujú, ktorým smerom letia. Vždy viem, čo sa deje na oblohe, ale netuším, čo sa mi robí pod nohami.“ A opäť sa zasmeje tým svojím radostným smiechom. Tentoraz ich už od svadby nik neodrádzal. Obaja sú zrelí a cítia, že sú si súdení. Najkrajšia socha Marianna zatiaľ žije striedavo vo Valašskom Meziříčí a v Michalovciach. Nechce ešte odísť natrvalo, lebo minulý rok si založila živnosť a dostala od úradu práce dotáciu na zakúpenie hrnčiarskej pece. Práce má stále dosť, robí sochy a reliéfy aj na objednávku, nedávno absolvovala kurz arteterapie a vyučuje deti. Tomu by sa chcela venovať aj neskôr, až sa natrvalo presťahuje za manželom. „Trochu sa toho obávam. Doma, v známom prostredí, s pomocou mojich priateľov sa cítim isto a som sebestačná. Tam mám iba Petra a nechcela by som, aby sa kvôli mne obetoval.“ K narodeninám venovala Marianna manželovi sochu, ktorú považuje za svoju najkrajšiu. Štíhle ženské telo objíma strom a vyjadruje vášnivú túžbu k niekomu sa privinúť. „Robila som ju ešte pred tým, ako mi zavolal. Až neskôr sme obaja pochopili, že som pritom podvedome túžila po ňom…“ Odvtedy už Marianna urobila niekoľko kópií tejto sochy, ale originál bude navždy patriť ich láske. P. S. Práve keď som dopísala tento príspevok, dostala som od Marianny takýto e-mail: Myslím, že som vám zabudla povedať koniec nášho príbehu. Svadobnú cestu sme si urobili v Tatrách, kde sme sa zoznámili. Prešli sme svoje potôčiky a na čo som hrdá, to je Studeno-vodský vodopád. Bola som tam, ešte keď som videla, odvtedy som si netrúfala, lebo je to pre mňa dosť náročná túra -strmo, schodovito po kameňoch. Vzali sme palicu z lesa, ktorou som si prehmatávala kamene, z druhej strany Peter, a došli sme až dolu. Na rukách ma niesol iba na niekoľkých neschodných miestach. Nechcela som viac, inak by sa mi to nerátalo. Vodopád hlasno hučal a sem-tam som zacítila, ako voda na mňa vyšplechla. Bol to zážitok a dal sa vnímať iba sluchom, a navyše mi pripomínal to obdobie pred rokmi, keď som tam tiež bola s ním a ešte videla. Tak som si splnila sen. Na tú túru som sa pripravovala asi desať rokov… A ešte taká veselá príhoda. Keď ma zniesol na rukách asi päť schodov kamenistej cestičky a položil ma pred španielskymi turistami na zem, zožali sme veľký potlesk so skandovaním Amor! A ja nato – ale figu Amor, len nevidím!