Kamarádka

Keď som v dvadsiatich dvoch rokoch stratila zrak, akoby sa okolo mňa svet ešte viac uzavrel. Často som sedela doma úplne sama, lebo rodičia boli v práci, kamarátky z paneláku odišli študovať a ja som zrazu akosi nikam nepatrila. Nevedela som, ako budem ďalej existovať a potrebovala som kamarátku, ktorej som sa mohla so svojimi obavami, ale aj snami, zdôveriť. Našťastie som si jednu našla. Mirka ma rada počúvala a na spoločných prechádzkach či pri obľúbenej šálke kávy sme spolu prebrali všetko. Milujem kávu, našľahané kapučíno, chvíle, keď nič nemusím, ale môžem hovoriť i počúvať niekoho, kto mi rozumie. Koľkokrát sme spolu sedeli na zemi, opreté o stenu do noci, s kávou v ruke, ktorá hriala a voňala! Káva i kamarátka sú pre mňa dodnes tým naj relaxom, niečím, čo mi pomáha prejsť všetkým, čo je k zblázneniu.